Určite mnohí z vás poznáte Momu Horňákovú. Ja osobne som ju spoznala už ako youtuberku, pozerala som si aj jej blog a však sledujem ju len na youtube. Moma mi vždy prišla ako dievča plné sebavedomia, milá, strelená miestami trochu preafektovaná. V podstate som ju mala rada vždy, no po jej poslednom videu https://www.youtube.com/watch?v=277Gh5HneX4 som sa musela zamyslieť a prehodnotiť svoj názor na Momu ako takú. Vždy som si jej videá rada pozrela, inšpirovala ma svojou bezstarostnosťou, bola pekná, plná sebavedomia, nič jej nechýbalo. Pre mňa to bola taká ,,hviezdička,,. Taká moja predstava o dokonalosti. Vždy som chcela byť ako tento ,,typ,, dievčat. Ja som totiž úplne iná, taký ten typ sivej myšky. A myslela som si že také dievčatá ako Moma nemajú problémy ako mám ja. Po jej poslednom videu som si však uvedomila že ja a dokonalá Moma máme niečo spoločné.
Začalo to niekedy v štvrtom ročníku na základnej škole. Vedela som že som ,,iná,, no vôbec ma to netrápilo. Bola som dieťa. Rodičia ma ľúbili, mala som kamarátov. Kedže u nás bol len prvý stupeň základnej školy, na druhý stupeň som musela dochádzať do neďalekého mesta. Mala som trochu obavy ale išla so mnou moja najlepšia kamarátka, spolu to zvládneme hovorila som si vtedy. Prešli skvelé prázdniny a išli sme do školy. Už vtedy som cítila divné pohľady, ale neprikladala som tomu význam, veď tam bolo dievča ešte oveľa väčšie ako ja a na ňu sa nikto tak divne nepozeral. Ako išiel školský rok, moji spolužiaci boli ku mne veľmi krutí smiali sa mi, dávali mi rôzne prezývky. Moji kamaráti už zrazu neboli, dokonca keď som bola chorá a neskôr sa vrátila do školy, bola proti mne aj najlepšia kamarátka (na šťastie to netrvalo dlho). Zlom nastal vtedy keď som išla večer z krúžku a nejaké decká na mňa pokrikovali. Prišla som domov a veľmi som plakala, vtedy som si sľúbila že už nikdy sa nedotknem jedla. Mala som asi 13, abstinovať s jedlom sa úplne nedalo (rodičia) ale vždy keď som mala možnosť nejedla som. Dokonca mi platili obedy na ktoré som nechodila. Rýchlo som zhodila a však na prvý pohľad si to nikto nevšimol. Zlom nastal vtedy keď som po prázdninách opäť nastúpila do školy a počula som tie slová ,, to je Dora ?,, Viac mi nebolo treba prišlo zadosťučinenie a ja som sa konečne cítila dobre. Stravovacie návyky som nemenila aby som náhodou nepribrala, a tak váha išla stále dole. Naši to pripisovali puberte. Prestala som mávať menštruáciu (trvalo to okolo pol roka). Občas niekto z deciek utrúsil nejakú blbú poznámku aká som veľryba, vtedy som to pochopila. Išlo im len o to, aby mi ublížili kedže sama som dobre vedela že to nieje pravda nerobila som si z toho ťažkú hlavu. Bolo mi fajn našla som si novú partiu mala som veľa zážitkov. Bola som šťastná aj keď hladná a stále chorá (bez menštruácie - ako malé dievčatko). Po čase prišlo niečo iné už som nebola tučná zrazu som bola škaredá. Mala som vraj veľký nos - Pinokio. Začalo ma to trápiť. Mala som asi 14 a nikdy som nemala frajera (niekto si povie že mám ešte čas ale ja som to tak nebrala). Veď keby som nebola škaredá, keby to nebola pravda tak by som už za sebou mala svoju prvú pusu, svoje prvé držanie sa za ruky tak ako moje kamarátky a spolužiačky. Uverila som tomu, dokonca som chcela zomrieť. Mala som dlhé krásne kučeravé blonďavé vlásky. Zúfalo som potrebovala zmenu, vlasy som si farbila (striedala farby ako chameleón). Z blond na červenú, z červenej na čiernu a opäť na blond. Dospelo to do takých rozmerov že ak sa mi páčil nejaký chlapec zakrývala som si nos, po každom trapase som mala znova potrebu odfarbiť si vlasy. Aj tak som si však nenašla lásku a tak som predstavu o tom aká som škaredá, hnusná ďalej v sebe živila. Keď som mala 16 museli sme sa presťahovať, a ja som mala nastúpiť na strednú školu. Cele prázdniny som preplakala, v novom meste som nemala nikoho. Ako to ja v novej škole zvládnem. Prišiel prvý školský deň, na moje počudovanie nikto sa na mňa nikto divne nepozeral, nikto sa mi neposmieval. Našla som si kamarátku ktorá ma zoznámila s jedným chlapcom. Bol nádherný, na našom prvom stretnutí sa so mnou vôbec nebavil. Ale už som na to bola zvyknutá. Keď však prišlo k druhému stretnutiu povedal že sa mu páčim, a že sa veľmi hanbil komunikovať so mnou. Dali sme sa dokopy a čuduj sa svete, sme spolu do dnes. Nedávno sme mali 3 ročné výročie. Všetko bolo skvelé. A ja som sa pomaly zotavovala aj s mojej abstinencie stravy. Ako určite tušíte za krátko som pribrala a to extrémne. Nemyslím si že som bola nejaká obézna ale napriek tomu som mala komplexy. Bála som sa že ma opustí a tak sa moja psychika začala brániť (kedže verila v to že ma opustí) a začala som samú seba presviedčať že ho už nemilujem. Správala som sa k nemu hrozne.... (dodnes to veľmi ľutujem) Nakoniec som ho sama prinútila k tomu aby si našiel niekoho iného a opustil ma (nemal inú možnosť, bol by so mnou trpel). Znova som prestala jesť ale už úplne. Medzi tým sa toho veľa zmenilo naši sa rozviedli, mamina mala dve práce a tak si nevšimla ako veľmi som sa trápila. Za dva mesiace som schudla 15 kg. Po dvoch mesiacoch sa priateľ zastavil aby sme sa porozprávali, od vtedy sme znovu spolu. Dnes mám 19 nie som najštíhlejšia, ale som šťastná mám priateľa ktorého ľúbim a on ľúbi mňa. Na nešťastie mám hrozné problémy so žalúdkom, žlčníkom, metabolizmom a mnoho ďalšieho ale som tu a šťastná. A už nikdy nedovolím aby ma niekto psychicky ničil.
Ďakujem, vaša Doris.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára